Chcela som sa s vami podeliť o pre mňa dôležitú vec. Brigádujem ako čašníka a musím povedať, že ma to dosť baví.
Obsluhujem na oslavách, takže mám šancu sa pozoznamovať s ľuďmi aj z rôznych národov. Je celkom smutné, že lepšie sa mi obsluhovalo na zahraničnej svadbe ako na slovenskej. Keď som videla ten prístup zahraničných ľudí (brazílčanov, angličanov, francúzov,..) k nám čašníkom, tak som bola veľmi potešená. Boli veľmi milí a aj ochotní mi pomôcť keď videli že sa niečo rozbilo. Toto sa však neda povedať o nás slovákoch. Rozbili poháre a keď som to išla upratať, tak začali akurát do mňa sácať aj keď som ich milo poprosila aby po tom nešliapali a neublížili si.
Nechcem nás tým samozrejme uraziť a väčšina slovákov bola tiež celkom milá. Ale nezabudnem na svoj zážitok z predpár týždňov.
Na svadbu prišli večerní hostia, tak som ich išla samozrejme obslúžiť. Bohužiaľ som mala v pätách ženíchovho tatina a neustále mi niečo hovoril ale nedalo sa mu rozumieť. Tiež mohol pochopiť, že už 5 hodín som bola pri reprákoch a bola som celá ohučana, tak mohol trošku artikulovať. Niečo mi zamrmlal do uší a ja som samozrejme počula hatlaninu. Snažila som sa mu vysvetliť že mu nerozumiem ale ešte na mňa vyletel a začal nadávať. Keď mi konečne pomohla jedna slečna ktorá pri tom bola, tak som mu doniesla čo si žiadal a zrazu som len počula „ďakujem srdiečko“.
Je vtipné že najskôr na mňa navreštal ako na malé decko a potom som bola srdiečko. Nikdy som asi nebola tak vytočená ako vtedy, no zvládlo sa to a svadba pokračovala bezchybne.
Týmto malým úryvkom som chcela len poprosiť aby ste sa ku nám ako čašníkom nechovali ako k sluhom ale ako k ľuďom. Tiež máme city a mrzí nás keď sa nám niečo nepodarí, nemusíte nám hneď nadávať.